Cestopis: Ako vyzerá výstup na Kilimandžáro?
Publikované: 9. jún 2024
Po troch dňoch cestovania z Ugandy sme konečne tu. Vidíme ju už z okna autobusu a nejde nám to do hlavy. Naozaj sme sa rozhodli zdolať strechu Afriky? Veď nám príde tak ďaleko a ten jej zasnežený vrchol sa nám zdá tak vysoko. Nedali sme si priveľkú výzvu? Veď tam ideme celkom bez prípravy…. Veru, hlavou sa nám hnali rôzne myšlienky a ťažko sme verili tomu, že o necelý týždeň tam možno budeme stáť. Na samotnom vrchu Kilimandžára.
Keď sme dorazili do mesta Moshi, zastihol nás známy ruch. Spomenuli sme si, ako sme tu pred piatimi rokmi chodili na trh kupovať ovocie, ako sme nasadli neznámemu do auta, keď sme nevedeli nájsť ubytko, a aj na náš výlet k vodopádom Materuni. Na rovinu, ísť na výlet v nedeľu ráno autobusom a čakať, že sa späť do mesta dostanete ľahko, bolo od nás celkom naivné. Potom, ako nám Flavián ukázal rodinnú kávovú plantáž sme okoštovali banánové pivo a do Moshi sme už museli ísť stopom. Najskôr nám zastavil farár a potom nás vzal na picku-pe milý pánko. A čo nás prekvapilo najviac? Nechcel od nás ani cent. Jooj, pred pár rokmi sa mesto Moshi postaralo o nezabudnuteľné spomienky a dúfali sme, že tentokrát to nebude inak.
Vystupujeme teda z autobusu a ideme si nájsť ubytko. Tešíme sa, že po ugandskom trápení sa s internetom tu konečne nahráme na Youtube naše vlogy. Prídeme na hotel a Dávid odhaduje, že video za nahrá za 3 dni. No, ale o tri dni už budeme trekovať… Tak verte či nie, celé poobedie sme strávili chodením po reštauráciách, baroch a hoteloch dúfajúc, že niekde nájdeme miesto s dobrým internetom. Nebolo tomu tak. Na tento plán sme rýchlo zabudli a začali sme sa chystať na výstup.
Dávid našiel na facebookových skupinách agentúry s dobrými recenziami, a tak sme si vypýtali cenové ponuky. S jednou sme sa už pred pár dňami dohodli, ale v deň, keď sme prišli do Moshi nás oslovil William z agentúry Spirit of Kilimanjaro. Stretli sme sa osobne a my sme sa rozhodli ísť na výstup s jeho tímom.
Ostával nám deň pred výstupom a my sme okrem oddychu mali jedinú starosť. Ísť si poriadiť teplé oblečenie. Ráno sme sa vydali na trh Memorial Market, kde nakúpite veci z druhej ruky. Je tam všetko, na čo si len zmyslíte. Nám sa podarilo obliecť sa od hlavy až po päty za 20 USD na osobu. Dokonca sme sa s majiteľmi stánkov dohodli, že po treku im veci vrátime. Príde nám to ako super riešenie. Podporíme miestnu komunitu a nás to tiež vyjde oveľa lacnejšie, ako si prenajímať oblečenie od predražených agentúr… Už nám neostáva nič iné, než sa nabaliť a dobre vyspať.
Deň 1
O siedmej vstávame a už nás čakajú na stole raňajky. Bývame v novom hosteli Kiliwood. Raňajkujeme na terase s krásnym výhľadom na náš cieľ. Srdce nám akosi duní a žalúdok je nepokojný. Z toho kopca cítime veru rešpekt. No, veríme si. Hoci sme na viac-dňový trek netrénovali, sme v najlepšej životnej forme a posledný rok každý deň nakrokujeme aspoň 10.000 krokov. Sme dostatočne pripravení? To uvidíme o chvíľu…
Je deväť hodín a pri bráne nás čaká William v dobrej nálade. Berie nás do hotela, kde stretávame našu partičku. Budeme trekovať v skupine s dvoma Francúzmi a Luxembúrčanom. Troška sme si vydýchli, že aj oni sa rozhodli pre trek na poslednú chvíľu a nijak sa nepripravovali. Pomysleli sme si, že v tom budeme všetci pekne spolu. Asi o desiatej nastupujeme do autobusu s celou posádkou. Spolu je nás 26. Na piatich turistov pripadajú 4 sprievodcovia, 2 kuchári a 15 nosičov. Na streche máme naložené všetko jedlo, stany, stoly a stoličky či matrace. A môžeme vyraziť. K bráne prichádzame niečo po jedenástej. Zatiaľčo my načerpáme energiu z obeda, náš tím všetko chystá. Každému nosičovi odvážia náklad, keďže môže niesť maximálne 20 kíl. Jeden predajca na nás máva s vlajkami, ktoré predáva turistom. Dávid mu kričí, že Slovensko aj tak nenájde, že si nemusí robiť starosti. A naopak. O dve minúty na nás vykrikoval „Hello Slovakia“. Už-už ideme na to, keď zistíme, že nemáme dostatok fliaš na vodu. William nám akosi zabudol povedať, že potrebujeme 3 viac-použiteľné litrové fľaše. Našťastie tam bol stánok pre zábudlivcov a za 5 minút nám nové fľaše doniesol.
Je pol dvanástej a my vstupujeme cez bránu. Prezrú nám ruksaky a vydávame sa na trek. Asfaltka po pár metroch končí a čaká nás horský chodníček. Dnes by to mala byť len zahrievacia prechádzka. Žiadny náročný terén, a ani stupáky. Avšak, máme jeden problém. My ideme naložení so všetkymi našimi vecami. William nám tiež zabudol povedať, že si máme do malého ruksaku nabaliť najdôležitejšie veci a ostatok dať nosičom. A tak nás čaká 11 km túra s 8mimi kilami na chrbte. Nevadí, dáme to. Aspoň sa rozcvičíme. Naša pozornosť sa počas túry sústredí na dažďový prales, cez ktorý prechádzame. Stromy sú ako z filmu o divokej prírode. Asi po štyri a pol hodinách už vidíme kemp. Machame kemp (2835 mnm). Hovoríme si: “Tak to bola pohodička! Snáď každý deň nám zbehne tak rýchlo!“ Stany sme mali pripravené, večera bola navarená a my sme sa obzerali po ostatných skupinách. Bolo ich tam asi 11.
Deň 2
Je 5:30 ráno a kuchár nás budí s horúcim čajom. O chvíľu nám prinesie lavor s teplou vodou na umytie a o 6:00 už čakáme nastúpení na raňajkách. Dostali sme niečo, čo sa tvárilo ako ovsená kaša, párky a palacinky. Jednoduché, no chutné. O 7:00 máme všetky veci zbalené a vyrážame na túru dňa. Ideme ako prví. Všetky ostatné skupiny sa ešte len prebúdzajú, keď my opúšťame kemp. Takto sme si to so skupinou naplánovali. Nechceli sme stáť v zástupoch, no prírodu si viac užiť.
Dnes nás čakala vraj náročná pasáž, kedy sme asi trištvrte trasy len stúpali. Išli sme z nadmorskej výšky 2835 mnm do 3750 mnm (Shira Camp). Terén bol kamenný, čo nám celkom vyhovovalo. Z času na čas sme sa zastavili a pokochali sa okolím. Z jedného výhľadu sa nám krásne naskytla hora Meru, mesto Moshi a taktiež aj samotné Kilimandžáro. Stále nás predbiehajú ťažko pracujúci nosiči. Oni vlastne nejdú spolu so skupinkou. My sme trekovali len so sprievodcami a zvyšok tímu po nás všetko zbalil. Kým sme prišli do cieľa, všetky stany boli rozložené. Po asi piatich hodinách prichádzame konečne do kempu a v diaľke počujeme spevy. „Jumbo, jumbo bwana…“ je to akýsi hymnus ľudí, ktorí idú zdolať Kilimandžáro. Tu si to vyspevovali nosiči, ktorí akurát dokončili výstavbu kempu. A my sme prišli na čas. Akonáhle sme sa zložili, spustil sa lejak. Hneď sme si pomysleli na všetky tie skupiny, ktoré vyrazili po nás. Úprimne, aj sme ich ľutovali, keďže vysušiť oblečenie bude asi nemožné…
Dali sme si obed, šlofíka a prechádzku po kempe. My sme bývali v žltom stane, modrý stan bol kuchyňa, a zároveň aj izba našich nosičov. V zelenom stane sme zas mali jedáleň. Niektorí turisti si dopriali aj súkromnú toaletu. My sme túto možnosť nevyužili, a tak sme celý čas používali spoločné „latríny“. Niektoré boli v dobrom stave a do niektorých sme sa odvážili len so zadržaným dychom.
Deň 3
Tento deň sa nesie v znamení „aklimatizačný“. Dnes začíname trekom priamo k hore Kilimandžáro. Stretávame sa tu s turistami z iných trás. Inak, na vrchol Kilimandžára vedie 8 ciest a naša sa volá Machame. Je špecifická svojimi scénickými výhľadmi, dobrými aklimatizačnými podmienkami, ale aj rôznorodosťou prostredia.
Asi po štyroch hodinách šľapania sme dorazili na našu aklimatizačnú zastávku – Lava Tower (4600 mnm). Prvýkrát sa dostávame nad 4000 metrov nad morom. Nebudeme si klamať – naše telo tú zmenu cíti. Trocha sa nám točí hlava, čo je jemný príznak výškovej choroby, ktorý postihol všetkých členov našej skupiny. A tak sme sa občerstvili pri zázvorovom čaji, keksíkmi doplnili sacharidy a po krátkej pauze nasledoval zostup.
Dve hodiny konštantného klesania boli pre nás nekonečné. Išlo sa kamenno-hlineným terénom a sem-tam nám cestu skrížili endemické stromy, niektoré dokonca vyše sto rokov staré. No, asi sme na toto dlhé klesanie neboli mentálne nachystaní. Alebo sme boli otrasení po pár minútach vo „vyššej“ nadmorskej výške? To sme sa dozvedeli až neskôr.
Hneď ako sme dorazili do kempu Baranco (3900 mnm), zaspali sme. Museli sme tú nepríjemnú bolesť hlavy nejak zo seba dostať. Zobudili sme sa až na večeru, kde sme si dali už tradične bledú zeleninovú polievku. Každý deň vyzerala (aj chutila) rovnako, ale kuchár ju nazval inak. Raz bola uhorková, potom zeleninová alebo aj karfiolová… Druhý chod boli špagety so zeleninovou omáčkou a samozrejme, ovocie nemohlo chýbať.
Deň 4
Asi sa obaja zhodneme, že práve deň 4. bol pre nás ten najnáročnejší. Ráno nás čakala 10 km túra do základného tábora, odkiaľ sme neskoro večer začali výstup na samotný vrchol Kilimandžára.
A teda, zas a znova vyrážame ako prví. Najskôr vystúpame jeden kopec, potom nás čaká pasáž preliezania skalných formácii. Tá môže pri prvom pohľade vydesiť, no my sme si ju užili. Prechádzame cez tzv. „kissing rock“, skalu, ktorú doslova pobozkáte a objímete. A potom ten výhľad! Človek prvýkrát pocíti, ako je ku Kilimandžáru blízko. „Veď vrchol je priamo nad našimi hlavami!“ Pomysleli sme si, keď sme ešte nevedeli, čo nás čaká.
Pomaly, tempom „pole, pole“ sme sa dostali do kempu Karonga. Sprievodcovia nám vopred povedali, že párkrát v tento deň budeme klesať a stúpať – ale nespomenuli, že to bude strmák… tak sme boli radi, že na tejto medzi zastávke sme si mohli vydýchnuť. Po pol hodinke však naša túra pokračovala a vydali sme sa smerom k základnému kempu. Tu nám už naozaj bolo dlho. Neustále sme šli do kopca, museli sme sa sústrediť na správne dýchanie a pomalú chôdzu. Rovno pod cieľom bol taký strmák, že Lenka si brala prestávky každých desať krokov.
Keď však človek dovŕši kemp Barafu (4673 mnm), v momente sa mu prinavráti troška energie. Dokonca, keď vidí v registračnej listine skupiny 70-ročných Nemcov a Japoncov, akoby dostal do ruky zrkadlo. V momente si uvedomí, že výstup na Kilimandžáro je hlavne mentálna hra. A hneď sa odprace poriadne vyspať, aby sa dal dokopy.
Deň 5
Je polnoc a my vyrážame na samotný vrchol Kilimandžára. Tento 5-kilometrový úsek s 1,2 km prevýšením nám potrvá vyjsť až 7 hodín. Hoci je takmer spln, oblaky ovládli oblohu a na cestu si svietime čelovkami. Na vrchol dnes ideme traja. Sú s nami aj traja sprievodcovia a ostatní členovia posádky nás čakajú v základnom kempe. Kráčame extrémne pomaly. Sprievodca Baraka nám vysvetlil, že je lepšie stúpať pozvoľne s krátkymi prestávkami, ako ísť rýchlo a dlhšie byť bez pohybu. Dnes sme si nasadili aj tie najhrubšie veci. Dvoje ponožky, dvoje gate, troje svetre a hrubé rukavice. Fľaše s vodou sme dokonca obalili do ponožiek, aby nám pri očakávaných mínus pätnásť nezamrzli.
Vrátila sa nám chuť aj energia. Sme mentálne pripravení, že to bude zaberák. Že sa prekonáme. Že to bude tá najťažšia aktivita v našich životoch… Výstup je strmý, no zo začiatku to ide fajn. Asi po troch hodinách šľapania prichádzajú krízy. Dávidovi sa točí hlava, je mu neustále na zvracanie a hlavou sa mu točia myšlienky, že to nedá. Otočí sa na mňa a vraví: „Ja neviem, čo robím. Ja idem na úplného autopilota!“ Od tohto momentu to bol boj a zápasenie s výškovou chorobou. Naši sprievodcovia nám začali vyspevovať povzbudivé pesničky, dali nám častejšie prestávky na čaj a neustále nás motivovali.
Po šiestich hodinách sa konečne pred nami zjaví tabuľa Stella Point (5756 mnm.). Myslíme, že ten kameň, čo odpadol zo srdca, bolo počuť až v základnom kempe. Vedeli sme, že keď to zvládneme sem, na samotný Uhuru štít (5895 mnm) sa už doplazíme. Ani si neviete predstaviť, akou energiou a optimizmom sme sa nabili. Smelo vykračujúc sa vydávame na poslednú fázu výstupu. Z ľavej strany nás obklopuje nádherný východ slnka a z pravej strany sa kocháme výhľadom na snehovú perinu vrcholovej plošiny. Kráčame krok za krokom a postupne nám idú naproti usmievavé tváre tých, čo už sa na strechu Afriky postavili.
Je 6:45 ráno a my stojíme na najvyššom bode Kilimandžára – najvyššej hory v Afrike a najvyššej samostatne stojacej hory na svete. Áno, máme na krajíčku slzy a tento moment je dojímavý. Naozaj to bol boj. Najväčšia výzva v našich životoch. A my sme neopísateľne šťastní!
Po pár minútach a jednej fotke sa zatiahlo a blížil sa nárazový vietor, tak sme sa vydali na cestu späť. To už bola iná káva. Nastavili sme také tempo, že o 10:00 ráno nás už celý tím vítal v základnom tábore. Čakal nás teplý obed, pokec s tímovými parťákmi a hneď na to sme pokračovali v zostupe. Išli sme ďalšie 4 hodiny a naozaj sme sa tešili na matrac!
Deň 6
Takto dobre sme sa už dlho nevyspali. Budíček sme mali prvýkrát na siedmu a pred nami je posledných 10 kilometrov k bráne. Ako na potvoru, v noci pršalo, tak náš terén je jedna blatová šmýkačka. Už nám to je jedno a tešíme sa, ako si sadneme a dáme vychladené pivko Kilimandžáro.
Keď sme dorazili ku bráne, stále nám to nedošlo. Stále sme nespracovali, že deň predtým sme stáli na vrchole Kilimandžára. Stále sme nechápali, na čo sme sa to dali nahovoriť. Ale vedeli sme, že sú to spomienky, na ktoré nikdy nezabudneme a niečo, čo nás posilnilo.
A išli by sme hore znova? Naša prvá odpoveď bola NIE. S odstupom času si však človek premelie celú skúsenosť a prehodnotí svoje slová. Stráviť 6 dní na Kilimandžáre je unikátny zážitok a určite by sme sa vrátili.
P.S. Vrátili by sme sa, aj keď vieme, že ďalšie 3 dni nás trápila svalovica. 😀
Ďalšie články k téme...
Čo vidieť v Tanzánii a na Zanzibare za 10 dní
To NAJ z Tanzánie a Zanzibaru za lacný peniaz podľa nášho návodu. Safari, kávové plantáže či azúrové more...
Cestopis: Ako vyzerá výstup na Kilimandžáro?
Ako vyzerá výstup na Kilimandžáro deň po dni? Dá sa výstup na Kilimandžáro zvládnuť? Všetky naše zážitky a emócie!
Nezmeškaj ani jednu novinku!
Prihlás sa na náš Newsletter a buď prvý, kto sa dozvie, aké videá vyjdú v daný týždeň, kto dostane bonusové info k našim blogom či VIP pozvánku na naše besedy.
Tvoje osobné údaje aj emailovú adresu spracovávame v súlade so zásadami spracovania osobných údajov.